Péter Erdő: Homília z príležitosti blahoreèenia Sáry Salkaházi

(Iz 50, 5 – 9a; Jak 2, 14 – 18; Mk 8, 27 – 35)

Drahí bratia a sestry!

1. „Posvä sa meno tvoje!“ Prvá prosba, ktorá odznieva v našej najdôležitejšej modlitbe Otèenáš. V modlitbe, ktorú nás nauèil sám Pán Ježiš. Posvätenie Božieho mena je našou prvoradou prosbou, našou najpodstatnejšou túžbou. Prosba, ktorá od nás môže vo zvláštnych prípadoch požadova plnenie Božej vôle aj za cenu vlastného života. Keï èítame ïalšie prosby Otèenáša v tejto línii, dostaneme jasný obraz o tom, èo znamená pod¾a našej viery posvätenie Božieho mena. „Príï krá¾ovstvo tvoje!“ Nech v našom živote vládne Boh. Nech sa ukáže Jeho vô¾a v živote spoloèenstva i jednotlivca. Nech sa ukáže Jeho vô¾a v tomto svete, ako aj vo veènosti. Ten kto ma miluje, hovorí Ježiš, zachováva moje prikázania. Keï v modlitbe Otèenáš prosíme, aby sa splnila Božia vô¾a, zaväzujeme sa tým pre èosi ve¾ké. Totiž že i my sami urobíme všetko pre plnenie Jeho vôle.

V liste sv. Jakuba sme pred chví¾ou èítali: „Èo osoží, keï niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasi?... Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe màtva.“ (Jak 2, 14) Naša kresanská viera nás pozýva naèerpa silu pre konkrétny skutok lásky blížnemu. Takáto láska môže vyžadova prácu, ve¾kodušné darovanie sa, osobitnú pozornos, èi starostlivos o druhého èloveka. Zároveò od nás môže požadova sebazaprenie – zrieknutie sa nieèoho, na èo máme chu, èo je pre nás príjemné, osožné, zábavné, alebo èo považujeme za nutné.

Plnenie Božej vôle môže by niekedy spojené i s utrpením. V knihe proroka Izaiáša sme dnes èítali: „Pán, Jahve, mi otvoril ucho a ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, èo bili, a svoje líca tým, èo trhali, tvár som si neskryl pred potupou a slinou.“ (Iz 50, 5-6) V tomto dramatickom zmysle znejú aj slová evanjelia. Ježiš nezávisle od oèakávania svojich rovesníkov hovorí o sebe, kto je. Nám neostáva niè iné, iba sa uèi od Neho. Uèi sa to prija a na tom stava aj svoj život. Keï hovoríme, že ho prijímame, že aj my patríme k jeho uèeníkom, potom nemôžeme chodi po Jeho ceste pod¾a vlastnej predstavy. Máme pozorne kontemplova osobu Ježiša. Znovu a znovu si máme rozváži, èo je vskutku Jeho cesta a èo asi na nej od nás v skutoènosti vyžaduje. Možno, že to nebude to, èo by sa nám páèilo, èo by sme sami chceli. Možno to bude aj èosi ažšie. Ale keï skutoène pocítime, že táto cesta je Jeho, vtedy sa s ním budeme vedie s radosou stotožni. Ježiš hovorí: „Kto chce ís za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachráni, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mòa, nájde ho. (Mt 16, 24 – 25)

2. Keï pri dnešnej svätej omši na základe rozhodnutia sv. Otca, Benedikta XVI. vyhlásime Šáru Salkaházi - sociálnu sestru za blahoslavenú, v jej osobe dostávame vzor a orodovníèku.

Vzor svedectva o Kristovi. Veï to je najstarším zmyslom kresanského martýria. Toto svedectvo je však zároveò i posvätením Božieho mena, ktoré sa uskutoèòuje v nespoèetných skutkoch života. Hlavne a neodvolate¾ne sa v najužšom slova zmysle uskutoèní v smrti prijímanej vierou a vernosou ku Kristovi. Šára Šalkaházi bola inteligentná, h¾adajúca, nadaná – žena otvorenej duše. Získala uèite¾ský diplom. Zaoberala sa žurnalistikou, literatúrou a politikou. Cítila zvláštne povolanie k tomu, aby svoj život zasvätila sociálne najslabším. Preto prijala reho¾né povolanie. Prihlásila sa do spoloèenstva sociálnych sestier, ktoré na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokoch bolo považované za jedno z najmodernejších foriem zasväteného života: práca žurnalistky, organizovanie prác pri pomoci tým najúbohejším, vydávanie stravy pre najchudobnejších. Vo svojej dobe zvláštnym spôsobom pozdvihovala dôstojnos ženy. Sestra Šára svojím jasným poh¾adom spoznala, akým ažkým bremenom je práca a rodina pre ženy z najchudobnejších vrstiev ¾udu a to popri výchove detí. Starala sa aj o dievèatá. Bola zakladate¾kou katolíckeho ženského spolku. Doèasné s¾uby zložila v roku 1930. Veèné s¾uby o necelých 10 rokov neskôr. Cítila v sebe misijné povolanie nielen voèi nepraktizujúcim kresanom, ale aj voèi ¾uïom, žijúcich na iných kontinentoch. O tom svedèí aj jej úmysel pôsobi ako misionárka v Brazílii. K tomu ale nedošlo, pretože domáce okolnosti a bieda si od nej èoraz viac vyžadovali intenzívnejšiu prácu. Pôsobila na mnohých miestach, najmä v Zakarpatskej oblasti a to za obzvl᚝ ažkých podmienok.

Èim viac, tým ïalej túžila zasväti svoj život Bohu a ponúknu mu ho ako obetu. V roku 1943 sa obetovala Bohu a zanechala nám slová tohto úkonu. Sebaobetovanie chcela prinies za spoloèenstvo sociálnych sestier, za Cirkev, za spoloènos, alebo za možné prenasledovanie sestier. Takáto sebaobeta je najvnútornejším vyjadrením vzahu ¾udskej duše k Bohu. Život mnohých svätých ukazuje, že v prípade, ak je to v súlade s Božou láskou a múdrosou, nás Boh akoby chytí za slovo a prijíma naše sebaobetovanie v úplnom slova zmysle. Kristova láska priviedla sestru Šáru k tomu, aby do reho¾ného domu prijala politicky prenasledovaných, uteèencov, èi židov a poskytla im útulok. Úctyhodným by to bolo už aj vtedy, keby to vykonala iba èisto z ¾udského h¾adisko. Ona sa v zmysle Kristovho uèenia upriamila na hlavné prikázanie lásky: „Milova budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. A druhé tomu podobné je toto: Milova budeš svojho blížneho, ako seba samého.“ (Mk 12, 30 – 31a) Šára nebola osamelou bojovníèkou tejto lásky. Spolu s inými významnými osobnosami Cirkvi, ako je blahoslavený Vilmos Apor, József Mindszenty a hlavne jej predstavená - Margita Slachta, ktorá s ostatnými sestrami kvôli uteèencom prijali na seba riziko prenasledovania. Aj v ostatných domoch sociálnych sestier prebiehala záchrana prenasledovaných. V ich reho¾nom dome v Rumunskom meste Klúž napríklad preobliekli mnoho žien do reho¾ného rúcha. V centrálnom dome na Thökölyho ulici zasa sama Margit Slachta zachraòovala mnohých, dokonca i mužov, ktorí sa schovávali na povale ukrytí v debnách. Boli to dni ve¾kého súženia a strachu. U tých, ktorí to prežili sa aj neskôr akoby opakovala agónia strachu v podobe výkrikov. Boli to dni plné strachu aj pre sestry, ktoré sa podujali pre túto záchranu. Sestru Šáru a jej spolusestry neprenasledovali kvôli ich pôvodu, ale aj pre nich boli záchranné akcie ¾udí nebezpeèné. Sestra Šára sa preto bála o svoje sestry. Keï obetovala svoj život, mohla myslie aj na ich záchranu. Myslela aj na správy o muèení a zabíjaní kòazov a reho¾níkov, ktoré prichádzali zo Sovietskeho Zväzu.

Apoštolský stolec vo svojom vyhlásení o Šáre Salkaházi s uznaním hovorí, že ju zabili ako vernú uèeníèku Krista. Svojím životom vydala svedectvo o živej viere. Keï ich 27.12.1944 spolu s katechétkou Vilmou Bernovits a osobami, ktoré sa ukrývali v dome na ulici Bokréta zastrelili na brehu Dunaja, predtým sa dôstojne a s ve¾kým znakom kríža prežehnala. Sama uèila mladé dievèatá, aby sa prežehnávali pomaly, nie uponáh¾ane a zjednotením sa s ukrižovaným si pripomenuli obleèenie sa v Krista.

3. Svedectvo krvi Šáry Salkaházi je aktuálne aj dnes. Aktuálne nie ako mediálna senzácia, nie ako svetská ve¾kolepos, ale o to hlbšie: ako odhalenie základu stvorenia èloveka. V tom šedivom a chladnom dni, keï ju zastihla smr, zostalo po nej iba ticho. Živým slovom, ale potichu sa šírila správa, že aj ju zastrelili a jej telo padlo do Dunaja. Najprv sestry a potom aj iní boli otrasení poznaním: veï ona je muèeníèkou. Potom prišla iná doba a iné obavy. V Maïarsku nebola príležitos, aby sa mohla zaèa kauza blahoreèenia. Z ticha prinášala doba znova a znova nové dôkazy. Najprv sa potichu ozývali slová vïaky, dojatia a uznania. Jej meno sa objavilo medzi „pravými“ sveta. V roku 1966 sa zaèala oficiálna kauza blahoreèenia v Ostrihomsko – budapeštianskej arcidiecéze. Aj po pädesiatich rokoch sa oživili spomienky, lebo sme cítili aktuálnos, aby sme sa v jej osobe mohli obraca k nebeskej patrónke a mohli sme pozdvihnú svoj zrak na hodnoverný kresanský vzor. Na taký vzor, ktorý nepoznáme len z legiend dávnych storoèí. K tomu, aby viedla opravdivý kresanský život nemusela pochádza z panovníckych alebo vznešených kruhov. Ona je takým vzorom, ktorá stojí blízko nás. Žila v jednoduchých podmienkach. Prežila ve¾ké búrky dvadsiateho storoèia. Darovala nám príklad svätosti života ženy.

V tomto jubilejnom roku zvl᚝ potrebujeme príklad sestry Šáry. V duchu odprosenia a zmierenia sa modlime za duchovnú obnovu nášho ¾udu. Za obnovu, ktorá je možná len v pravde, spravodlivosti a láske. Za duchovnos, ktorá aj v tých najslabších a najchudobnejších zbadá èloveka, ktorý je predsa najväèším pokladom všetkých èias každého spoloèenstva. Tak ve¾mi potrebujeme obnovu a zmierenie tak v našej spoloènosti, ako aj medzi národmi. Tu v karpatskej kotline ako i na celom svete. Naša katolícka viera nám ukazuje cestu a je pre nás prameòom sily. Keï bez výhrad nasledujeme Krista, náš život sa stane cennosou pre naše okolie, našu spoloènos ako aj pre svetové dejiny. V nespoèetných situáciách ¾udského života a v mnohých okamihoch dejín na nás v osobách svätých žiari Kristova tvár. Túto veènú tvár zosobòujú muži a ženy, mladí a starí, každý svetadiel a deti každého národa. Kristova prítomnos darúva svetu pokoj, neznièite¾nú nádej a lásku. Je prís¾ubom a zárukou slávy veèného života.

Mária, pani nášho ¾udu, oroduj za nás. Blahoslavená muèeníèka Šára Salkaházi, oroduj za nás. Nebeský Otèe, posvä sa meno tvoje. Amen.